Skonštatovala mama, keď vošla do mojej izby. Ja za to nemôžem! Múzy kopú v noci a vôbec ich nezaujíma, že ráno skoro vstávam. Navyše, akosi mi nie je súdené isť v nedeľu spať pred polnocou. Od začiatku semestra sa mi to nepodarilo :-D
Nevadí :-) ...veď komu by aj vadilo, keď vznikajú takéto pekné veci:
Zavítala ku mne predpolnočná Silvestrovská múza a aha čo z toho! :-)
Takéto veci sa mi proste stávajú. Inšpirácia sa objaví ako blesk z čistého neba. Kdesi vo mne vznikne túžba niečo namaľovať. ...a postupne, ako hľadám papier, štetec a farby, vynára sa mi v mysli obraz. Väčšinou sa tvorí postupne. Krok za krokom. Za hotový sa dá považovať až keď už leží na papieri(v tomto prípade kartóne). Obraz v mysli je hotový len chvíľočku predtým, ako obraz v realite. To preto, že tento proces je úplne spontánny. Ruka pracuje súbežne s mysľou. Snaží sa zachytiť vznikajúci obraz. Nedarí sa to. Nikdy to nie je na 100%. Obraz v mysli sa mení oveľa rýchlejšie, ako je ruka schopná tvoriť. Stráca sa, uniká ako vzduch...
Treba vystihnúť ten moment. To kopnutie múzy. Trvá krátko a nevracia sa. Keď ho premeškám, múza je nenávratne preč. Koľko krásnych vecí som len tak nechala stratiť sa niekde medzi snom a realitou... Múzy nechodia na zavolanie. Prídu a odídu. Kopú, keď nie je čas, a keď je čas, tak neprichádzajú. Iba sem-tam mám to šťastie, ako v dnešný večer.
Počas nezmyselného poflakovania sa po obchodnej džungli ma znova znenazdajky kopla múza. Prinútila ma podľahnúť výpredajovému pokušeniu a... pozrite, čo z toho:
Doktorka sa zobudila do krásneho jarného rána. Vtáčiky štebotali, obloha bola belaso modrá, stromy sa obsypali bielymi kvetmi a všade sa šírila vôňa. Obliekla si biely plášť a pobrala sa do labáku. Oblička už dorástla, srdce bude potrebovať ešte pár dní aby dozrelo. Blíži sa veľký deň.
Moje morčacie bábätko Lili som prvý krát zobrala "vyvenčiť" na záhradu. Zjavne z toho mala zmiešané pocity. Až ku koncu sa odhodlala urobiť pár krokov. Bála sa každej včielky, čo letela okolo :-*
Utiekla mu! Pre istotu sa ešte pár krát obzrela. Nikde nič podozrivé.
Až teraz si uvedomila, že červené lodičky jej zodrali nohy až do krvi. Ke´d ide o život, všetko ostatné je nepodstatné. Vybrala zopár sponiek a tým zničila posledné zvyšky nóbl účesu. Opatrne vyšla na širšiu uličku tohto starobylého mestečka. Kamene rozohriate popoludňajším slnkom jej príjemne hriali stŕpnuté chodidlá. Kráčala chvatne. Motalo sa tam zopár ľudí, medzi ktorými by sa mohla skryť, ale nechcela viac riskovať už nič! A hlavne nie život. maličký butik lákal na zľavy. Vo výklade zbadala svoj odraz a vstúpila. V týchto šatách je príliš výrazná. Zaplatila poslednými bankovkami, ktoré mala v peňaženke. Zahalila si hlavu hodvábnym šálom a pokračovala. Už nemôže cúvnuť. Vie príliš veľa. Jej jediná šanca je dostať sa k autu a odísť za hranice. Nevie, že tu má auto. Toto sa musí podariť! Predierala sa v tlačenici pomedzi stánky pouličných predavačov čerstvého ovocia. Ach! Jahody! Kúpi si ich inokedy. A zje v bezpečí. Keď bude po všetkom. Strmé schody dolu úzku uličkou brala po dvoch. Už len kúsok a je pri aute.
Zastala. Hľadala v kabelke kľúče, keď medzi lopatkami zacítila studenú hlaveň revolveru.
Nebola som na žiadnej divokej párty, po ktorej by som ešte celý deň nafúkala promile zostatkového alkoholu. Hnila som doma. Teda, pardon, nehnila. Písala som články na blog. (to keby sa niekto z vás v januári extrémne nudil a náhodou sem zavítal) Chvilku som sa dokonca učila na skúšku, ktorú mám najbližší pondelok, chvilku som pozerala telku a po polnoci som, ako obvykle, vyšla von na ulicu a nechala si dobrovoľne ničiť sluch petardami. Popri tom sa mi pošťastilo týchto pár záberov. Enjoy:-)
...alebo proste mini taštička na hocičo. Poslednou dobou strašne letia podobné srandičky zo zipsov, tak som sa rozhodla, že budem znovu tak neskutočne milá a napíšem vám sem návod ako na to :-)
Odhodlala som sa upratať si poličku a našla som tento obrázok. :-) Vznikol pri jednej mojej kreatívnej chvíľke, keď mi behala po stole moja myš. Samozrejme vďaka svojej zvedavosti neobyšla anilínové farby a našťastie ani biely papier. :-D ...aj tak som ju musela ešte umyť v umývadle. Prežila to, a mám tento pekný výtvor :-) ...čiže som len mizerný spoluautor :-P
Poviedka presťahovaná z môjho starého blogu. Páči sa mi a nechcem aby tak ľahko upadla do zabudnutia. Heh! Kdeže sú časy, keď stál môj bus 35 centov! :-D
Viem o nich len to, že vznikli niekde v Indii a pôvodne sa sypali farebným pieskom. Ale aj pri farbičkách zostáva tá istá pointa - získanie vnútornej rovnováhy. Má sa pri ich tvorbe postupovať podľa nejakých presných pravidiel, o ktorých samozrejme nemám šajnu. Ale faktom je, že keď kreslíte takúto mandalu, naozaj sa upokojíte a aj keď sa to možno nezdá, každý jeden ťah musí byť premyslený, lebo inak to nevyjde. (viď tú najväčšiu z trojice :-D ) ...čiže vpodstate nemáte veľa času myslieť na hlúposti, čo sa vždy zíde :-D
Ak som blázon a uvedomujem si, že som blázon, tak asi blázon nie som. (Joseph Heller - Hlava XXII.) ...ale rozhodne nie som normálna! :-D Aj keď... Ako to vlastne definovať?
