Únor 2013

Ja a knihy

23. února 2013 v 22:47 | Marienka |  ...knihy


Hobit: Neočakávaná cesta

17. února 2013 v 20:43 | Marienka |  ...filmy
...možnože si za tento výrok niekedy poriadne kusnem do jazyka, ale začínajú sa mi páčiť spontánne nápady môjho brata. Teda ten včerajší sa mi rozhodne páčil! Zavelil, aby sme išli do kina. Film som vyberala ja. A keďže poznám všetky diely Pána prsteňov viac-menej naspamäť a Hobita som chcela vidieť odkedy som sa dozvedela, že bude, tak výber filmu bol jasný. Ak ste z toho mierne v šoku, pretože ste si mysleli, že obľubujem iba realistické filmy, tak vám to rada vysvetlím. Ako každý bežný človek, sa aj ja potrebujem z času na čas odobrať z tieňa všetkej reálnosti a aspoň na chvíľu sa začítať/zapozerať do nejakej rozprávky alebo fantasy. Samozrejme ani v týchto žánroch nezabíjam čas úplnými kravinami.

...takto pred rokom

16. února 2013 v 20:55 | Marienka |  ...všetko možné
Le wild Elita je teraz rozlezená po všetkých možných vysokých školách, a zlieza sa už len raz za čas v nejakom podniku, ale na náš posledný spoločný rok nikto len tak nezabudne!

Obdobie pred stužkovou. ...keď sme chodili do školy len pre tú srandu :-D

Hrajuškanie :-)

5. února 2013 v 11:42 | Marienka |  ...keď ma kopne múza
Foťáčik, photoshop, trošičku aj tekutá očná linka... Čo už so mnou! :-D Enjoy ;-)

Citlivka

3. února 2013 v 3:23 | Marienka |  ...všetko možné
Presunula som ju do kúpeľne. Nech si užije vlhkosť kým ešte môže. Vyzerá to dosť zvláštne, mať na umývadle rastlinku, ale páči sa mi to. Keď budem mať raz vlastné umývadlo, určite na ňom budem mať kvet! ←Takto vyzerala, keď bola ešte bábätko. Teraz z nej už pomaly rastie slečinka. Má síce trochu menej listov (to je asi tým nedostatkom vlhkosti), ale zato dlhšiu stonku. Asi kvôli svetlu. ...alebo sa jej jednoducho páči pozerať na svet z vyššej prespektívy. Mimochodom, aby ste vedeli o čom je reč → mimosa pudica . ...že "roste jako plevel v mnoha tropických oblastech".

Kedysi sa na mňa všetci pozerali ako na blbú, keď som ako decko pestovala v kvetináči "kamilky" - takú tú zelinu, čo má malinké kvietky s ešte menšími bielymi lupienkami. (...asi to nevygooglim :-D ) Páčili sa mi. Dnes sa nad citlivkou nikto nepozastavuje. Niesme predsa v trópoch.

Dnes som sa o sebe znova dozvedela, že som naivná a že mám "traumu z detstva" a ešte som z tejto naivnej predstavy nevyrástla. ...a to som len chcela pomôcť.

Je to ťažko.
Nesnaží sa ma pochopiť, snaží sa ma zmeniť.
Nesnaží sa urobiť kompromis, snaží sa nasilu presadzovať si svoje.
Nesnaží sa ma vypočuť, snaží sa ma len presvedčiť o svojej pravde a vpodstate ju nezaujíma, čo si myslím. Nesnaží sa so mnou rozprávať, chce len, aby som poslúchala.

Divné...

1. února 2013 v 20:16 | Marienka |  ...všetko možné
Naháňajú ma. Netuším prečo, ale bežím. Preskakujem zelené trsy čerstvo vyrasteného jačmeňa a rútim sa dolu kopcom k potoku. Je tu úzky zablatený chodníček. Ušla som. Pomaly sa zvečerieva. Chystám sa do divadla. Na tvári mám škaredé pupáky, z ktorých vyteká čosi modré. Mala by to byť asi krv, ale vyzerá to skôr ako atrament. Rozškriabala som ich a z každého pomaly vytiahla kúsok papiera. Som v inom svete. U šialeného umelca žijúceho v chatrči pri potoku. Kreslí zrkadlové obrazy, ktoré normálni ľudia niesú schopní vidieť. Ja ako jediná z celej skupinky návštevníkov obdivujem ich krásu. Ostatní vidia iba kusy plesnivého dreva a machom obrastené múry. Nechali ma tam samu a všetci odišli. Začínam sa niečoho báť. Hľadám zrkadlo a znova čosi vyťahujem z pupákov. Sú to kúsky fólie. Desí ma to. Atrament mi zatiekol za nechty. Moje oči nadobudli zvláštny odtieň modrej. Neónka nad hlavou bliká sterilným bielym svetlom. Nechápem to. Zobúdzam sa a kontrolným pohľadom zisťujem, že moja tvár je približne taká istá, aká bola večer a nie je na nej žiadna stopa po atramente.

Ako sa vôbec môže niekomu toto snívať ?