Ranný autobus

28. července 2012 v 19:56 | Marienka |  ...keď ma kopne múza
Poviedka presťahovaná z môjho starého blogu. Páči sa mi a nechcem aby tak ľahko upadla do zabudnutia. Heh! Kdeže sú časy, keď stál môj bus 35 centov! :-D
Enjoy reading :-)


Je 6:59. O 7:03 mi ide autobus, tak pridávam do kroku v rytme rezkej pesničky, ktorá mi znie v ušiach z požičaných otcových sluchátiek. "Nestihneš ho." oznámila mi mama keď som sa s ňou lúčila. "Ale stihnem." odpovedala som tónom, ktorý naznačoval, že jej poznámka podlomila moju sebadôveru, obúvajúc si už takmer deravé botasky.

Srdce mi bije čoraz nervóznejšie. Nechcem dnes zažiť ten zdrvujúci pohľad: byť 100 metrov od zastávky, vidieť ako autobus prichádza, ľudia nastupujú, autobus odchádza a celá spotená došprintovať tam 5 sekúnd po jeho odchode. Počas týchto myšlienok prechádzam okolo uličky, z ktorej by mal ísť. Automaticky otočím hlavu tým smerom, a on tadiaľ naozaj ide! Nasleduje môj mierny poklus plynule prechádzajúci do behu.

"Uf!" vzdychnem si a vyberám z peňaženky 35 centov - cenu za zvezenie. Stihla som ho na sekundu presne. V mysli ma hreje pocit, že som zase raz mala pravdu. Autobus je síce preplnený, ale ja sa tam ešte vojdem. Musím sa vojsť. Ruka s peniazmi sa načahuje z druhého schodka k šoférovi a sprevádzajú ju slová: "Polovičný do Trnavy, prosím." ...ani si nevypýtal preukážku. Po tom behu asi vyzerám dôveryhodnejšie.

Môj dych sa už pomaly vrátil do normálneho rytmu, opieram sa o palubnú dosku a rozhliadnem sa. Všade cítiť prítomnosť nedávneho spánku. Vydýchaný vzduch a ľudia so sklonenou hlavou vlniaci sa vďaka výmoľom na ceste a občasným zákrutám len umocňujú prispatú atmosféru ešte stále dosť skorého rána. Ale tichučký chrapot nieje to jediné, čo sa ozýva týmto malým priestorom. Viacero ľudí upiera pohľad von oknom niekam do neznáma a ich myšlienky sa túlajú niekde v melódii, ktorou si spestrujú cestu. Každý z nich má svoju vlastnú a myslí si, že je len pre ňho. Lenže zvuk sa nedá len tak jednoducho uzavrieť v uchu. Kúsky melódií prenikajú do okolia a splývajú v jednu kakofóniu. Je to šepot desiatok maličkých reproduktorov. Zmeska rôznych štýlov, skupín, interpretov,... Každý zvuk je iný.

Na ďalšej zastávke vystúpia nejaké deti, ktoré idú do školy a nastúpi niekto úplne iný. Postupne sa ocitám asi pri tretej dvojici sedadiel. Ničoho sa nemusím pridŕžať, ľudia stojaci m mojej blízkosti mi slúžia ako opora. Ach! Kiežby som si mala kam sadnúť!

Ako tak pozerám, väčšinu sedadiel obsadzujú chalani, ktorí zaryte ignorujú svoje okolie. S myšlienkami v melódiách, v rýši autobusových snov, zabratí do občasného rozhovoru, ba dokonca vidno aj pokusy o učenie sa na poslednú chvíľu. Vôbec im neprekáža, že nad nimi stojí staršia žena s igelitkou v ruke, kabelkou na pleci, držiaca sa niečoho pevného aby pri najbližšej zákrute nespôsobila domino efekt. Z toho usudzujem, že gentlemani pravdepodobne vymreli. Alebo sa zhodou náhod žiaden nenachádza práve v tomto dopravnom prostriedku.

Na poslednej zastávke pred cieľom autobusár už ani nezastal. Veď aj do konzervy sa vojde len určitý počet sardiniek... Naša "konzerva" je naplnená skoro nad hranicu znesiteľnosti. Chvíľkami mám pocit, že sa mi zatočí hlava kvôli nedostatku kyslíka. Všetky okienka sú otvorené, no i tak je tu málo čerstvého vzduchu. Ľudia v uličke sa znovu pohli. Pár ich vystúpilo a ja som sa ocitla pod strešným oknom, z ktorého sem tam zavanul chladný vetrík. Konečne normálne dýcham.

Cez zarosené okná vidím síce len rozmazane, ale viem s určitosťou povedať, kde sa nachádzame. Sme na prvej trnavskej križovatke. Autobus tu stojí dlhšie ako osobné auto. Našťastie sa našiel dobrodinec, ktorý nás pustil. Ťažko povedať, či z dobrej vôle alebo len preto, že to kážu pravidlá cestnej premávky.

Nasleduje kruhový objazd. Väčší adrenalín ako státie v preplnenom autobuse točiacom sa na kruháči nezažijete ani na kolotoči. Len čo prestala pôsobiť odstredivá sila, zastali sme na semaforoch. Za okamih naskočila zelená a autobus sa s ciťeľnou radosťou rozbehol k zastávke na Zelenom kríčku. Aj ja sa teším. Polovica ľudí vystúpi a konečne si budem môcť aspoň na chvíľu sadnúť.

Miesta sa uvoľnili a svaly na mojich nohách tiež. Ideme skratkou aby sme sa nemuseli zdržovať v kolónach. Frčíme popred rodinné domy, v ktorých sa možno práve v túto chvíľu niekto zobúdza. Tým ľuďom trošičku závidím. Ja mám za sebou celý svoj ranný rituál + neplánovaný šprint k zastávke a oni ešte len teraz vstávajú do nového dňa. V autobuse už nikto nespí. Všetci sa chystajú von.

A je to tu. Konečná. Autobus sa úplne vyprázdnil a cestujúci sa rozpŕchli na všetky svetové strany. Zaspatá ranná autobusová atmosféra sa pre dnešok vytratila, spoločná cesta skončila a každý sa ponáhľa po svojej vlastnej. Nikoho nezaujíma kam išli tí druhí. Je to normálne. Veď na druhý deň sa môžu stretnúť znova.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Páčia sa ti moje výtvory?

Áno
Nie
Iba niektoré

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama