Cantica Nova

17. února 2012 v 20:24 | Marienka |  ...nie iba prázdne slová
Jeseň 2008, úplne obyčajný školský deň.
Zrazu v rozhlase - všetci prváci a kvintáni majú chodiť po dvojiciach do spoločenskej. Dirigent Gabriel Kalapoš robí konkurz do speváckeho zboru Cantica Nova.



Kalapoš - riaditeľ ZUŠ do ktorej som roky chodila, a aj o Cantice som už čo to počula. Ale nikdy som nerozmýšľala, že tam pôjdem spievať.

S napätím som vstúpila dnu. Netušila som, čo ma čaká, ale viem, že týmto momentom sa to pre mňa začalo. Zachrípnutá, chabý hlas... Nič moc, ale snažila som sa zaspievať tých pár tónov čo najlepšie. "Mária Mazúrová?" prikývnutie "Si dnes prvý človek z GAMu, ktorý má hudobný sluch. Chvalabohu si to zachránila. Začínal som si myslieť, že sú tu všetci hluchí. Si soprán 1. V stredu o 15:00 máme skúšku. Prídi." Úsmev "Prepáčte, ale ja asi neprídem. Nemám čas chodiť na skúšky. (2x do týždňa hudobná, raz výtvarná a doučko z nemčiny)" "Ešte si to rozmysli. Bol by som rád, keby si prišla. Potrebujeme ľudí, ktorí vedia spievať." "Dobre, rozmyslím si to, ale veľmi so mnou nerátajte."

Kantičiarky ma prehovárali, aby som išla. Dokonca, aj kamarátka, ktorá o CN počula len o čosi viac než ja, hovorila, že tam je super, že by som tam mala ísť. "Čas si nájdeš." Možnože práve toto u mňa zavážilo. Keď som ešte v ten deň stretla Digiho na chodbe a pýtal sa, ako som sa rozhodla, povedala som mu, že prídem.

Ako každý správny Kantičiar, som bola na svojom prvom sústredku slávnostne prdelovaná. Avšak, pravdepodobne nikto v celej histórii zboru, nebol prdelovaný deň pred vlastnou rozlúčkou. Podarilo sa mi totižto prvé tri roky, z rôznych príčin mojimi rodičmi 100x zveličených, sústredenia sa nezúčastniť. Až tento rok, po sérii veľmi pozitívnych situácii, sa mi podarilo vybojovať si aspoň trojdňovú účasť.(3/5) Tešila som sa.

Ťažko opísať ten neuveriteľný pocit, keď som po poldňovom prestupovaní z autobusu do autobusu, polomokrá, polozasnežená, s gitarou v ruke a batohom na chrbte, stála na rohožke pred dverami rekreačného strediska na Starej Myjave a zdupávala si z topánok sneh. Konečne sa mi splnilo to, po čom som tri roky márne túžila. V realite všedných dní sa mi to aj dnes javí ako sen. Som na sústredku! Naozaj tu som! Moja radosť sa zhmotňovala aj celkom detinským spôsobom - keď som si myslela, že ma nikto nevidí, pohybovala som sa poskakovaním. Pospevovala som si, samozrejme, stále. V oficiálne mojej izbe som strávila len pár krátkych hodín spánku. Toto sa proste NESMELO len tak prespať! Chodila som z izby do izby, s každým som sa rozprávala, smiala a spievala a bola som pravdepodobne najšťastnejší človek na svete! Ľudia, možnože ani netušíte ako veľmi vás všetkých ľúbim! Boli to naozaj nádherné tri dni strávené intenzívnym žitím jedného zo svojich snov!

Prdelica, pri ktorej som sa smiala, rozlúčka, pri ktorej takmer všetci plakali a mne to všetko docvaklo až v autobuse cestou domov. (Mimochodom, teraz tiež plačem. Ja som vedela, že to na mňa takto doľahne.)
Come with me, my love, let us dream our dream together... držiac sa všetci v kruhu za ruky.

Keď poviem, že sme hrali na gitarách a spievali všetko možné od večera do rána, tak naozaj ani trošilililinku to nepreháňam! Zaplnili sme polku chodby a zvuk našich hlasov sa šíril minimálne po celej budove.

Najsilnejší moment, kedy som si dokonale uvedomila, čo pre mňa Cantica znamená bol, keď sme spievali prvákom náš starý repertoár. Konkrétne Sing me to heaven.
...Love me, comfort me, bring me to God... všetok ten cit, čo každý z nás do toho vložil. Digiho pohľad a slzy v očiach. Vtedy som sa nerozplakala z dvoch dôvodov - keď som maximálne šťastná, tak neplačem, ale mám chuť tou radosťou nakaziť všetkých okolo seba, a po druhé - nebola by som schopná zaspievať ten krásny záverečný akord.

Zaspievali sme to tak, že keby nás boli bývali počuli vo Walese, určite by sme sa umiestnili na oveľa vyššej priečke. Pretože(dovolím si použiť veľmi výstižný citát): Na vnímanie hudby netreba ani tak hudobný sluch, ako srdce.

A naše srdcia boli vtedy všetky v tónoch a slovách, ktoré sme spievali. Každý, kto nás počul, to musel cítiť. Áno, poviete si, nič nezvyčajné - vkladať do hudby srdce. Lenže toto nebolo len nejaké klišé. A nie je to iba o jednej skladbe a ani iba o jednom koncerte. Cantica Nova existuje už vyše 40 rokov a všetky generácie spevákov vkladali svoje srdcia do hudby. Každý jeden prvák zdedí po starších túžbu to dokázať, túžbu zažiť tú chvíľu, keď sme uprostred piesne jeden za všetkých a všetci za jedného. Keď všetci spievame s maximálnym nasadením všetkých častí ľudskej osobnosti. Keď sme hrdí, že takto smieme všetci stáť na jednom pódiu, keď sme hrdí na to, čo vieme a keď sme hrdí aj jeden na druhého. Keď sa stratia všetky naše chyby, zabudne sa na všetky nezhody. Keď pred sebou vidíme tváre ľudí, ktorým sa to páči. ...a nechávame sa unášať na krídlach hudby.

Samozrejme, podobných momentov a veľa ďalších, inak nezažiteľných chvíľ som v Cantice zažila viac. V každom tieto pojmy vyvolajú niečo iné, ale podstata je tá istá.

Eversmiling,
Missa Criolla
a ich opakovanie,
Slovinsko, v ktorom som nebola, ale verím, že tam bolo úžasne,
Wales so všetkým čo k tomu patrí,
a kopa iných vystúpení a koncertov.
Aj sústredká, na ktorých som nebola, museli byť super.

Kto to nezažil, ten to nie je schopný pochopiť.
Kto nikdy nevstúpil do radu kantičiarskeho, ten to nie je schopný pochopiť.
Dokonca, aj tí, ktorí to zažili, často pochopia až po rozlúčke čo to vlastne Cantica je. (Každý si najlepšie uvedomí čo mal až keď to stratí. Preto z bývalých Kantičiarov cítime, že si CN naozaj vážia a keby mali možnosť vrátiť čas, určite by sem znovu vstúpili. Ani ja nikdy nebudem ľutovať, že som pred tri a pol rokom povedala, že prídem. )

Na pojem Cantica Nova neexistuje definícia. Existuje len ten "cicík", ktorý cítime hlboko vo vnútri.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 tearful tearful | 19. února 2012 v 18:06 | Reagovat

aj ked obcas je to ako to hnusne co z pasteky vyteka, alebo lejzre :D

2 Marienka Marienka | Web | 19. února 2012 v 18:39 | Reagovat

[1]: to je jedno! aj tak to mam rada :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama